Mikuláš Dzurinda sa 13.11.2014 zúčastnil 22. ročníka Ekonomického kongresu, ktorý sa konal v meste Opatija v Chorvátsku. Mikuláš Dzurinda sa kongresu zúčastnil na pozvanie predsedu najsilnejšej chorvátskej opozičnej politickej strany HDZ a predstaviteľov Chorvátskej ekonomickej asociácie.
Ekonomický kongres, na ktorom sa zúčastnili predstavitelia vlády, zamestnávateľov, podnikateľov a zástupcovia vedy a výskumu hľadali riešenia pre naštartovanie chorvátskej ekonomiky a pre jej udržateľný rast.
Mikuláš Dzurinda vo svojom prejave pod názvom: „Chorvátsko môže následovať úspešnú cestu Slovenska“, poukázal na úspešný príbeh našek krajiny, ktorý sa mohol napísať len vďaka prijatým zásadným reformám a reštrukturalizáciou priemyslu.
Celé znenie prejavu:
Pri príprave môjho vystúpenia som najprv riešil otázku, v akom jazyku by som mal v Opatiji prehovoriť. My, Slováci a Chorváti, sme si takí blízki, že mi prišlo čudné hovoriť po anglicky. Keď sa rozprávam s mojím dobrým priateľom Tomislavom Karamarkom, tak mu rozumiem prakticky všetko. Ale rozprávať po chorvátsky zatiaľ plynulo nedokážem. Takže budem hovoriť vo svojom materinskom jazyku, po slovensky.
Téma môjho príspevku je: „Hrvatska može slijediti uspješan put Slovačke“. Takže najprv si treba povedať, prečo je slovenský príbeh reforiem považovaný v medzinárodnom spoločenstve za úspešný.
Myslím, že predovšetkým preto, že zo zaostalej, skôr rurálnej krajiny, charakteristickej zbrojárskym priemyslom, baníctvom a spracovateľským priemyslom sa v priebehu jednej dekády stala dynamická krajina s rýchlou reštrukturalizáciou svojho priemyslu. Slovensko bolo pred 25 rokmi, na sklonku socializmu a pred revolúciami v krajinách bývalého sovietskeho bloku veľmocou vo výrobe zbrojárskej techniky, najmä tankov a obrnených transportérov. Dodávali sme zbrane do všetkých krajín Varšavskej zmluvy. Ale nevyrábali sme napríklad žiaden osobný automobil.
V súčasnosti Slovensko nevyrába prakticky žiadne zbrane, ani jediný tank, ale produkuje najviac osobných automobilov na hlavu na celom svete. Volkswagen, Peugeot – Citroën i Hyundai – KIA produkujú ročne dohromady už bezmála milión automobilov. Na Slovensku sa rozvinul aj elektrotechnický priemysel, vyrábajú sa televízory a biela technika, píše sa kvalitný softvér.
Skrátka: zanikol starý, tradičný, povedal by som – ťažký – priemysel a zrodili sa úplne nové, perspektívne priemyselné odvetvia. Inými slovami: reštrukturalizácia priemyslu je na Slovensku realitou a je veľmi zreteľná a hmatateľná.
Hlboké štrukturálne reformy, vykonané na Slovensku v období rokov 1998 – 2006 viedli k rýchlemu napredovaniu Slovenska. Najvýstižnejším indikátorom tohto napredovania, a teda aj úspešného príbehu Slovenska, je rýchlosť konvergencie. To znamená rýchlosť približovania sa slovenskej ekonomiky k najvyspelejším krajinám EÚ. Ak priemerný hrubý domáci produkt 28 krajín EÚ na obyvateľa, meraný v parite kúpnej sily, predstavuje úroveň 100%, tak pred desiatimi rokmi, teda v roku 2004, tento ukazovateľ predstavoval na Slovensku úroveň 57%. Teda sila slovenskej ekonomiky predstavovala 57% európskeho priemeru. V Chorvátsku to bolo 56%. Po ôsmich rokoch, teda v roku 2012, tento ukazovateľ predstavoval na Slovensku už hodnotu 76% (dúfam, že nebude odo mňa nezdvorilé, ak uvediem, že v Chorvátsku to bolo len 62%). Teda za obdobie 2004 – 2012 sme zaznamenali nárast o 19%. Bol to druhý najväčší pokrok v konvergencii po Litve, ktorá zaznamenala nárast o 20%. Vplyv našich reforiem na rýchlosť konvergencie je evidentný najmä pri zmene nášho postavenia medzi rokmi 2004 a 2008, keby bola slovenská konvergencia jednoznačne najrýchlejšia spomedzi všetkých nových členských krajín EÚ. Všetky tieto údaje sú dostupné na stránke Eurostatu.
Významné svedectvo ponúka aj pohľad na vývoj slovensko – českej relácie. V období rozdelenia spoločného štátu pred 22 rokmi bol podiel slovenského HDP na obyvateľa na úrovni 62% českého HDP. Práve v tomto roku, teda v roku 2014, sme sa však v tomto ukazovateli Čechom vyrovnali. Inými slovami – v sile ekonomiky sme Čechov za dvadsaťdva rokov našej samostatnosti dobehli.
Slovenský príbeh je merateľný. Ale dostalo sa mu aj formálneho ocenenia. Kým ešte v roku 1997 Madeleine Albright označila Slovensko za čiernu dieru Európy (najmä kvôli diktátorskému vládnutiu môjho predchodcu), už v roku 2004 Svetová banka vyhlásila Slovensko za najreformnejšiu krajinu na svete.
Dnes rozumiem tomu, ak sa chorvátski lídri zamýšľajú nad tým, ako využiť skúsenosti Slovenska v prospech Chorvátska. Je zrejmé, že aj Chorvátsko potrebuje reštrukturalizovať svoje hospodárstvo. Rozvinutý cestovný ruch je veľkou devízou Chorvátska. Jadran je skutočný klenot. Aj toto leto som týždeň strávil na Pagu. Ale rozvinutý a perspektívny priemysel je potrebný všade, aj v turisticky rozvinutých a atraktívnych krajinách. Nádherne to ilustruje napríklad príbeh Rakúska, kam sa radi chodíme lyžovať.
Aké cesty by teda mali viesť k žiadanej reštrukturalizácii a rozvoju chorvátskej ekonomiky a spoločnosti?
Vychádzajúcej z vlastnej skúsenosti a slovenského príbehu považujem za kľúč k úspechu pôsobenie v dvoch oblastiach:
– vo vytváraní priateľského, motivačného podnikateľského prostredia;
– v masívnej podpore vzdelávania, vedy, výskumu a inovácií, v budovaní znalostnej ekonomiky;
Motivačné, priateľské podnikateľské prostredie vedie k aktivácii ľudského potenciálu, k rozvoju domácej podnikateľskej sféry, vrátane malých a stredných podnikov, ale i živnostníkov. A tiež k záujmu zahraničných investorov, ktorí dokážu vytvárať pracovné miesta rýchlo a efektívne.
Aké nástroje vedú k vytváraniu vďačného, motivačného podnikateľského prostredia? Podľa mňa a mojich osobných skúseností medzi kľúčové nástroje patria nasledujúce:
– nízke priame dane (dane z príjmu) a jednoduchý daňový systém. Nízke dane z príjmu motivujú podnikať a zarábať. Zároveň umožňujú forsírovať zaujímavé mzdové prostredie, ktoré na strane zamestnanca motivuje pracovať a na strane zamestnávateľa umožňuje udržať svoju konkurenčnú schopnosť. Na strane druhej nízke priame dane vedú k zvýšenej ochote dane zaplatiť a nesnažiť sa o rôzne formy „daňovej optimalizácie“. Naše skúsenosti hovoria, že zníženie dane z príjmov nemusí viesť k zníženiu výnosov z dane príjmov do štátneho rozpočtu. Práve naopak: zníženie daňového bremena a zjednodušenie daňového systému môže mať na výnos z priamych daní pozitívny dopad;
– pružný pracovný trh, ktorého kľúčovým činiteľom je dobrý zákonník práce. Taký zákonník práce, ktorý umožní vysokú flexibilitu pracovných vzťahov. Pre zamestnávateľa nesmie byť rizikom prijať zamestnancov v období konjunktúry, vtedy, keď je veľa zákaziek.
Ale rovnako nesmie byť pre zamestnávateľa neriešiteľným rébusom zbaviť sa nezodpovedného zamestnanca alebo redukovať stavy v období recesie, alebo keď zákaziek niet. Zákonník práce by mal umožňovať rôzne formy pracovno – právnych vzťahov, vrátane práce doma;
– významným činiteľom kvality podnikateľského prostredia je sociálny zmier. Časté štrajky investorov skôr odrádzajú, ako motivujú. V tejto súvislosti je nesmierne dôležité vymedziť odborom pravdivú rolu. Odbory chránia záujmy a práva zamestnancov, čo je nielen ich právo, ale aj ich povinnosť. Odbory majú právo sa tiež vyjadrovať k podnikateľským plánom, či zámerom vlády. Ba majú aj právo navrhovať. Ale nemôžu, ba nesmú mať právo rozhodovať. Rozhodovať môžu iba orgány spoločnosti, alebo vláda. Lebo iba oni nesú zodpovednosť za to, či podnik skrachuje, alebo bude prosperovať. Iba vláda skladá účty občanom v parlamentných voľbách. Toto vymedzenie pôsobnosti považujem za nesmierne dôležité. Pretože umožňuje odborom ich pôsobenie a zamedzuje nedorozumeniam a sociálnym nepokojom;
– spravodlivý a efektívny sociálny systém. Teda systém, ktorý motivuje pracovať a zároveň bráni zneužívaniu sociálnych dávok a podpôr;
-racionálna štátna správa s dôslednou decentralizáciou, rešpektujúcou princíp subsidiarity;
– dôsledný zápas s korupciou, založený na transparentnosti, verejnom obstarávaní a verejnej kontrole (máme napríklad dobrú skúsenosť s praxou, keď zmluva so štátom nadobúda účinnosť až v momente jej zverejnenia na internete).
Pochopiteľne, vytváranie vďačného podnikateľského prostredia nie je proces izolovaný, ktorý je možné vytrhnúť z kontextu komplexných štrukturálnych reforiem. Naopak, tento proces je priamo prepojený s celým radom ďalších reforiem, ktoré sú dôležité pre konečný výsledok:
– reforma zdravotníctva, podporujúca zdravý životný štýl a zamedzujúca špekuláciám, šetriaca verejné zdroje;
– dôchodková reforma, podporujúca udržateľnosť sociálneho systému;
– fiškálna decentralizácia, umožňujúca efektívny miestny rozvoj, ale aj prípravu priemyselných parkov, územia, vhodného pre budúce investície;
– reforma vzdelávania, umožňujúca neustále, priebežné vzdelávanie občanov a reflektujúca vývoj na pracovnom trhu.
Čím komplexnejší je proces reforiem, tým efektívnejšie a účinnejšie sú ich výsledky. A naopak – polovičatosť sa naozaj nevypláca. Proces reforiem je bolestný proces. Tento proces má význam iba vtedy, ak prináša výsledky. A výsledky sa môžu dostaviť iba vtedy, ak tento proces je komplexný. Ak reformy tvoria jeden celok.
Zmienil som sa, že proces reforiem je proces bolestný. Je to prirodzené. Ľudia nemajú radi zmeny. Ľudia sa zmien obávajú. Myslenie, premýšľanie, učenie sa, to všetko sú procesy bolestivé. Napriek tomu iba takéto procesy prinášajú výsledky.
Keďže proces reforiem je procesom bolestivým, procesom, ktorý sa dá ľahko politicky zneužiť, najmä populistami, takýto proces si vyžaduje silné politické líderstvo. Tento proces si vyžaduje šikovných, nápaditých tvorcov, architektov, ale nad to všetko si vyžaduje silného, odvážneho, pevného lídra. Lídra, ktorý bude myslieť viac na svoju vlasť, ako na aktuálne preferencie svojej politickej strany. Lídra, ktorý bude myslieť viac na svoje deti, ako na svoju vlastnú popularitu. Lídra, ktorý bude chcieť meniť veci k lepšiemu.
Želám Chorvátsku takéhoto lídra. Želám Chorvátsku všetko najlepšie!