Fico ma nevyrušuje, jeho kandidatúra na Ústavný súd áno

Fico ma nevyrušuje, jeho kandidatúra na Ústavný súd áno

Zažívame nepochybne turbulentné časy. V Európe, i mimo nej. Na Slovensku rezonuje snaha Róberta Fica uniknúť na Ústavný súd.

Nevyrušilo ma, keď sa svojho času Róbert Fico rozhodol kandidovať na prezidenta republiky. Nevyrušilo ma, keď sa štylizoval do roly najväčšieho Európana, ktorý ťahá Slovensko do samého jadra európskej integrácie. Ba nevyrušilo ma ani to, keď po odstúpení z funkcie predsedu vlády vyhlásil, že chce viesť SMER aj do ďalších parlamentných volieb a opätovne sa uchádzať o funkciu predsedu vlády. Dokonca som sa pristihol pri pocite, že do istej miery mi je takýto “drajv” aj sympatický.

Vyrušilo ma však to, že sa Fico začal uchádzať o funkciu člena Ústavného súdu, ba dokonca o jeho predsedu. Vyrušilo ma to z viacerých dôvodov.

V prvom rade preto, že cítim silný (potenciálny) konflikt záujmov. Všetci vieme, že základom demokratického spôsobu správy vecí verejných je deľba moci a systém, ktorému sa na Západe hovorí systém bŕzd a protiváh. Rovnako vieme, že moc v štáte je rozdelená na moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu. Tieto moci sú nezávislé. Avšak vláda sa zodpovedá parlamentu a obe moci – vládna aj zákonodarná sú kontrolované mocou súdnou. Všetci vieme, že na vrchole moci súdnej tróni Ústavný súd. Výsostne legitímnou a veľmi vážnou je preto otázka: Ako môže najvyšší predstaviteľ vládnej moci presedlať prakticky kontinuálne z pozície najvyššieho predstaviteľa moci vládnej do pozície najvyššieho predstaviteľa moci, ktorá ho mala po celý čas jeho mandátu (a aj po ňom) kontrolovať? Len drobná ilustrácia možného, potenciálneho, a pritom reálneho konfliktu záujmov: nebude aj v budúcnosti Ústavný súd posudzovať ústavnosť zákonov, navrhnutých a presadených vládou Róberta Fica?

Druhý dôvod, prečo ma ašpirácia Róberta Fica zakotviť na Ústavnom súde vyrušila, je etický. Neprináleží mi a ani nemám najmenší záujem lustrovať, či kádrovať Róberta Fica. Ale viem, že pre zdravie každej demokracie je prospešné, ak sa predseda vlády po výkone svojej funkcie a po odchode z politiky vráti do občianskeho, civilného života. Nekrytý talárom sudcu a jeho imunitou. A naopak, cítim, že by bolo neobyčajne zlým a zdraviu demokracie škodlivým precedensom, keby sa premiér po výkone svojho mandátu, hlasmi poslancov politickej strany, ktorej je stále predsedom, schoval na súd, a to dokonca rovno na Ústavný, či nebodaj na jeho čelo.

Tretí dôvod môjho znepokojenia spočíva v občasných úvahách niektorých analytikov, novinárov i politikov. Tieto úvahy hovoria: pošlime Fica na Ústavný súd, zbavíme sa ho v politike. Takéto premýšlanie je však nielen krátkozraké (vzhľadom na pôsobnosť Ústavného súdu), ale aj neetické a naivné. Skratky a ľahšie cesty vedú spravidla do pekla. Fica je treba poraziť v otvorenom, férovom politickom zápase, nie uspokojiť ho krajne neetickým “appeasementom”, ktorý zaťaží našu krajinu podobným spôsobom, ako Mečiarove amnestie.

Nuž, a napokon uvediem aj štvrtý dôvod môjho znepokojenia. Nepochybujem o pevnom, principiálnom postoji prezidenta SR Andreja Kisku v tejto veci. Raz síce “po ruke” Ficovi išiel (hladká výmena figúr na poste predsedu vlády), ale to sa ako-tak chápať dalo. Najmä úsilím hlavy štátu o stabilitu a pokoj v uliciach. Nominovanie (sa) Róberta Fica na Ústavný súd však predstavuje inú úroveň výzvy. Verím, že prezident Kiska v tejto výzve obstojí. Nerozumiem však, prečo Fico – vedomý si principiálnej pozície prezidenta republiky – do tejto avantúry ide. Avšak na túto otázku sa zaiste dozvieme odpoveď už čoskoro.

Mikuláš Dzurinda
prezident IPR

Celý príspevok Mikuláša Dzurindu je uverejnený aj na sme.sk