MIKULÁŠ DZURINDA NA DEBATE SO ŠTUDENTAMI V SUČANOCH
V rámci nášho projektového zámeru diskusií so študentami vybraných stredných škôl a gýmnázií na Slovensku sme s radosťou prijali pozvanie študentov Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch, aby sa Mikuláš Dzurinda v stredu, 24. októbra 2018, zúčastnil besedy so študentami pri príležitosti stého výročia ČSR. Moderovaná debata sa konala priamo v ich školskom klube a študentov zaujímala tak zahraničná, ako i domáca politika, s dôrazom na aktuálny stav a víziu napredovania Slovenska. Prirodzene ich zaujímal najmä fragmentovaný stav súčasnej slovenskej opozície, jej možností vývoja, ale aj obdobie mečiarizmu a ako sa podarilo toto obdobie prekonať.
Príležitosti opäť po rokoch navštíviť gymnazistov v Sučanoch sa Mikuláš Dzurinda osobne veľmi potešil, keďže ako sám tvrdí: “nie je mi jedno, čo bude so Slovenskom, čo bude s mládežou a budúcimi generáciami.” Besedu otvoril príhovorom riaditeľ školy RNDr. Vasil Dorovský a ďalej, ako sa ukázalo veľmi bezprostrednú, diskusiu moderovali Sabína Kvasnicová a Christian Alexander Filt z maturitného ročníka.
Úvodom sa zaujímali o jeho politické začiatky a významné momenty, keďže ako sami poznamenali, sú generáciou, ktorá sa v dobe, kedy sa stal premiérom, ešte len narodila. Priznal, že v sebe od útleho veku politiku cítil a jeho najväčšie miľníky osobného i profesného života odštartovala najskôr Nežná revolúca v ’89, kedy pocítil, že sa už nikdy nebude musieť báť povedať svoj názor. Zlomovým rokom, nie len pre neho osobne, ale i pre celé Slovensko, bol rok 1998 kedy definitívne porazili vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara a vďaka sile, ktorú získali v parlamente mohli pristúpiť k doslova civilizačným zmenám.
“Rok 1998 bol tou zásadnou výhybkou, kedy sme sa prihlásili definitívne k Západu, k euro-atlantickým bezpečnostným a európskym štruktúram. Toto bol kľúčový medzník v histórii novodobého Slovenska a nepochybne kľúčový medzník môjho politického života.”
Rok 2004, kedy sme sa definitívne stali členmi Aliancie a EÚ bol ďalším významným momentom a ohromnou emóciou, ktorá symbolizovala, že Slovensko sa emancipovalo naplno. Stať sa ich súčasťou bolo kľúčovou dimenziou jeho sna a politiky.
Nebál sa Mečiara a toho, že voľby v roku 1998 budú zmanipulované? Rozhodne priznal, že mal z toho hrôzu. Mečiar vedel rozpáliť a rozvášniť, čo bolo nesmierne nebezpečné: “Mečiar šiel na hranu a za hranu.”
Študentov zaujímalo, ako sa mu podarilo v roku 1998 spojiť v opozícii ľudí, ktorí sa ideologociky veľmi odlišovali. “Na začiatku akejkoľvek snahy, túžby musí byť vízia (sen, myšlienka), ktorá vás nadchne, ktorá vám pomôže byť pokorný a ktorá vám pomôže nachádzať prístupy k ľuďom z iného kempu,” myslí si Dzurinda. Politik teda musí mať sen, ale rovnako dôležité je vedieť, ako ten sen dosiahnuť. Urputnou, neobyčajne otrockou každodennou prácou. V tom tkvie tajomstvo a čaro politiky.
Na otázku čo súčasnej opozícii chýba odpovedal: “osoba, ktorá by pojala svoje postavenie ako poslanie. Osoba, ktorá by nešla za partnermi presadiť svoje ego, ktorá by nešla svojich partnerov ponížiť, či uraziť. Namiesto toho by za nimi šla s ponukou, ktorá poslúži širšiemu spoločnému dobru.” Mnohým politickým stranám však chýba vášeň a energia. Rovnako má pocit, že prežívame krízu líderstva. “Niečo sa v spoločnosti hýbe, to všetci cítime. Nie som si istý, že vždy k lepšiemu. Takéto pohyby prebiehajú v Amerike (Trump), Európe (Brexit), ale aj na Slovensku. Vo všeobecnosti nevidím lídrov, ktorí by vedeli zaujať pevné a jasné postoje.”
Zo zahraničných tém dominovala problematika Európskeho spoločenstva a oslabovania dôvery v spojenú Európu a fungujúce Európske inštitúcie. Na ich otázku v čom tkvie dôvod takýchto nálad Mikuláš Dzurinda povedal: “Ja hovorím o slabosti, ktorá vyplýva z celkovej neochoty politických lídrov robiť nepopulárne kroky. Čím viac rastie náš materiálny blahobyt, tým výraznejšie klesá ochota a odvaha lídrov prijímať aj nepopulárne opatrenia. Toto nás pochováva. Namiesto toho prijímame hlúpe nariadenia a regulácie, ktoré dráždia a provokujú. Nič neriešia, len komplikujú.”
Práve čas pred voľbami do EP by sme mali využiť na to, že zintenzívnime spoluprácu v oblastiach, kde si jednotlivé štáty nevedia rady na jednej strane, a zároveň vrátime kompetencie členských štátov tam, kde Brusel nemá čo robiť: “Hovorím o subsidiarite. Je to najkrajší kresťanskodemokratický princíp, ktorý je zapísaný v preambule Lisabonskej zmluvy. Potrebujeme aj viac spolupráce, ale aj omnoho viac decentralizácie. EÚ, aby ako celok mohla dobre fungovať, musí sa od základov zreformovať.”
Diskutovalo sa aj o potrebe vlastnej európskej obrany, keďže mnohých vyrušuje, že Amerika už nemieni byť svetovým policajtom. Podľa Dzurindu je to pochopiteľné: “Američania majú a budú mať svoje vlastné vážne zahranično-politické problémy. Ak si niekto myslí, že bude Amerika riešiť naše problémy vis-à-vis Blízkemu východu, alebo Afrike, je na veľkom omyle. Amerika má svoje záujmy a svoje priority. A je to normálne. Aj my, EÚ, by sme mali mať svoje záujmy.”
Na otázku o smerovaní Slovenska do budúcna študentom pripomenul, že dnes, keď chceme hovoriť o budúcnosti Slovenska, musíme hovoriť aj o vývoji v EÚ, ktorej sme súčasťou. Sme Európania a preto by sme mali primárne rozprávať a rozmýšľať o budúcnosti slovenskej politiky najmä v európskom kontexte.
“Svet je omnoho jednoduchšší a zraniteľnejší, ako by sme vôbec mysleli. Nie je riadený žiadnymi nadprirodzenými silami alebo mocnými hráčmi, ako nám to niekedy našepkáva naša fantázia, alebo alternatívne médiá. Nie je žiaden dôvod na fatalizmus, alebo pocit bezmocnosti. Každý môže prispieť k potrebnej zmene. Môj život je o tom, že každý môže.”
