Budovanie vojenských spôsobilostí Európskej únie je historicky unikátne a geopoliticky nevyhnutné.
Revolúciu však nečakajme.
Prijatie Globálnej stratégie EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, do ktorej európski lídri zakotvili víziu „strategickej autonómnosti Európskej únie“, odštartovalo novú éru v európskej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Európska únia, ktorá sa v minulosti sústredila najmä na budovanie civilných spôsobilostí a presadzovanie politík tzv. mäkkou silou, prešla k vytváraniu takých nástrojov a mechanizmov, ktoré ju majú transformovať na plnohodnotného vojenského aktéra. Čisto teoreticky.
Po troch rokoch práce má tak Európska únia nový útvar pre plánovanie a vedenie vojenských operácií bez výkonného charakteru. Má tiež k dispozícii tzv. CARD (koordinovaný medziročný prehľad o obrane), v rámci ktorého bude každoročne robiť prehľad o stave obrany a nedostatkových spôsobilostiach v jednotlivých členských štátoch a aj v EÚ ako celku. Rozbehla aj nový Európsky obranný fond, pomocou ktorého vie od roku 2020 podporiť v objeme až 1,5 miliardy EUR ročne požiadavky na nové spôsobilosti za predpokladu, že sú obstarané spoločne viacerými krajinami EÚ. Áno, zaujímavý projekt aj pre slovenský obranný priemysel.
Zároveň EÚ rozpracovala staronový mechanizmus spolupráce, tzv. Stálu štruktúrovanú spoluprácu PESCO, ktorá vytvára rámec, ako postupovať v prípade záujmu o hlbšiu obrannú spoluprácu a spoločné nadobúdanie spôsobilostí špeciálne s ohľadom na znižovanie počtu rôznych zbraňových systémov používaných v členských krajinách a zvyšovanie ich interoperability. Výnimočnosť PESCO spočíva najmä v jeho právnej záväznosti – tie členské štáty EÚ, ktoré si nebudú plniť svoje záväzky, budú z iniciatívy vylúčené.
Tento, dá sa povedať až impresívny výpočet nových nástrojov a mechanizmov, však v praxi naráža na staré známe problémy a najmä na politickú realitu. Strategická autonómnosť totiž má zmysel jedine vtedy, ak zároveň existuje strategická zhoda pri vnímaní hrozieb, ktoré potrebujú jednoznačnú odpoveď európskeho spoločenstva. Zatiaľ čo pre také Španielsko, Taliansko či Cyprus je životným záujmom stabilita v severnej Afrike, pobaltské krajiny venujú všetku svoju pozornosť svojmu východnému susedovi. V praxi však nefunguje ani zjednodušené vnímanie deliacej línie medzi Východom a Západom či Severom a Juhom, ktoré sa na prvý pohľad ponúka. Po príklady netreba ísť ďaleko, stačí si porovnať odlišnosť prístupov Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska vo vzťahu k hybridným hrozbám a Rusku. No a navyše, obranná spolupráca v EÚ mimoriadne trpí kvôli biznisovým záujmom jednotlivých silných hráčov.
Paradoxne, najsilnejším faktorom, ktorý môže zjednotiť a posilniť názorovo a záujmovo roztrieštenú Európu, tak môže byť americký prezident Donald Trump. Svojou nepredvídateľnosťou a tzv. politikou „America first“ reálne narušil systém medzinárodných vzťahov založených na multilateralizme, ktorý sa formoval od konca druhej svetovej vojny. Pomaly ale isto naštrbuje dôveru medzi niekdajšími strategickými spojencami na oboch stranách Atlantiku. Tí európski viac nemôžu považovať angažovanosť USA v Európe, či v jej záujmových regiónoch, za samozrejmosť, čo ich núti viac sa zamýšľať nad svojou zahraničnou a bezpečnostnou politikou a tiež nad vlastnými obrannými spôsobilosťami. Spomeňme si na to, ako chceli európski spojenci realizovať vojenskú operáciu proti Líbyi a bez vojenských spôsobilostí USA to jednoducho nedokázali.
Analytici ešte ani nestihli vyhodnotiť dopad odstúpenia Spojených štátov od jadrovej dohody s Iránom či avizované stiahnutie amerických vojakov zo Sýrie a Afganistanu, a už ich čakalo nové „prekvapenie“. Spojené štáty vypovedali Zmluvu o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF), ktorú v roku 1987 podpísal Ronald Reagan a Michael Gorbačov.
Táto dôležitá dohoda zakazuje obom stranám výrobu, skúšky alebo vlastníctvo jadrových a konvenčných rakiet odpaľovaných z pevniny s plochou dráhou letu, s doletom 500 až 5 500 kilometrov – teda v priebehu niekoľkých minút schopných zasiahnuť prakticky akýkoľvek cieľ kdekoľvek v Európe. Donald Trump sa neunúval rozhodnutie vopred dôkladne prekonzultovať so svojimi európskymi spojencami, ktorí dnes nedisponujú dostatočnými obrannými mechanizmami voči takejto hrozbe a ich vývoj potrvá roky. Hrozba je o to väčšia, že Rusko zjavne dlhodobo podvádzalo a zakázané rakety vyvíjalo a vyrábalo a samozrejme aj vlastní.
Súčasnú situáciu najlepšie ilustrujú slová nemeckej kancelárky Angely Merkel: „Mnoho globálnych konfliktov prebieha na prahu Európy. A Spojené štáty náš už jednoducho viac nebudú chrániť. Naopak, Európa musí prevziať zodpovednosť za svoj osud do vlastných rúk. Toto je naša úloha do budúcna.“ Akurát treba dodať, že to nie je úloha do budúcna, ale už na dnes. EÚ by mala viac reálne konať. Politickej rétoriky, prísľubov a plánovania už bolo dosť. Hmatateľných výsledkov vidno pomenej.
Existuje však nádej na optimizmus. Nediplomatická rétorika Donalda Trumpa priniesla svoje ovocie napríklad v podobe navýšenia prostriedkov na obranu európskych aliančných spojencov, o ktorom síce dlhodobo panoval konsenzus, bohužiaľ však iba v deklaratórnej rovine. Spochybnenie platnosti článku 5. Washingtonskej zmluvy prezidentom Trumpom poslúžilo ako katalyzátor a dnes už vidíme prvé výsledky. Podľa nedávno zverejneného The Military Balance 2019 vojenské výdavky v Európe v členských krajinách NATO narástli medziročne o 4,2 % na 264 miliárd dolárov. Hoci s ohľadom na vytúžené 2 % je to stále približne o 100 miliárd dolárov ročne menej, trend je však pozitívny a krajiny aj pod tlakom verejnosti začínajú uvažovať nielen nad tým, ako minúť viac, ale zároveň ako minúť efektívnejšie. Jasné, na Slovensku v tom ešte dosť výrazne krívame.
Na záver, dá sa súhlasiť, že aktuálna ambícia Európskej únie v oblasti rozvoja vojenských kapacít je unikátna a zaslúži si adekvátnu pozornosť a snahu. Dajme tomu šancu. Ak naozaj dôjde k posilneniu európskeho piliera bezpečnosti, posilní sa celá Aliancia. Tá totiž aj naďalej ostáva primárnou platformou pre obrannú politiku pre väčšinu krajín, a tak by to aj malo ostať. V kontexte revizionistického Ruska, ktorého mocenský apetít neustále narastá, aj v kontexte Brexitu, kedy európsky klub opúšťa jadrová veľmoc so štvrtinovým podielom na celkových obranných výdavkov všetkých európskych krajín, totiž NATO opäť raz potvrdzuje svoje opodstatnenie a dominanciu. Očakávania od Európskej únie by preto mali zodpovedať realite. Revolúcia sa zatiaľ nekoná, malá vzbura by ale mohla pomôcť.
Jaroslav Naď
Jaroslav Naď je expertom na obranu a bezpečnosť. V rokoch 2003-2013 pôsobil na rôznych pozíciách na Ministerstve obrany SR, vrátane funkcie vedúceho sekcie obrany Stálej delegácie SR pri NATO. V rokoch 2014-2015 pracoval v Inštitúte pre stredoeurópsku politiku (CEPI) ako analytik programu bezpečnostnej a obrannej politiky a súčasne ako zástupca riaditeľa organizácie Globsec, ktorej bola CEPI súčasťou. Ako riaditeľ Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku (SSPI) pôsobil do novembra 2018. V súčasnosti je expertom na obranu hnutia OĽaNO.