Rok 2014 je rokom významných výročí. Pripomíname si výstrel v Sarajeve pred 100 rokmi, ktorý viedol k prvej svetovej vojne. Pripomíname si pád Berlínskeho múru a revolúcie v krajinách bývalého komunistického bloku, ktoré sa udiali pred 25 rokmi. A pripomíname si znovu zjednotenie Európy, ktoré symbolizuje vstup desiatich krajín bývalého komunistického bloku do EÚ, ku ktorému došlo pred desiatimi rokmi.
Som veľmi rád, že si tieto míľniky v našej histórii môžeme pripomenúť dnes v Berlíne. V krajine, ktorá vždy zohrávala a bude zohrávať mimoriadnu rolu pri formovaní Európy, ale aj globálnych siločiar. Teším sa, že môžem spomienku na uvedené výročia spojiť s osobným výročím človeka, ktorý mal na vývoj nemeckej a tým i európskej politiky celé desaťročia výrazný vplyv. Históriu vytvárajú ľudia. Chcel by som hneď v úvode svojho vystúpenia zablahoželať pánovi Petrovi Radunski k jeho životnému jubileu a poďakovať sa mu za jeho celoživotný prínos pre politiku a za jeho podiel na spoločenských zmenách, ku ktorým došlo v našich post – komunistických krajinách.
Dnes, keď sa blíži deň desiateho výročia vstupu mojej vlasti do EU by som chcel svoju vďaku vyjadriť aj celému Nemecku, jeho politickým lídrom z celého politického spektra, ale najmä z radov Kresťansko-demokratickej únie a Kresťansko-sociálnej únie, ktorí pri nás stáli od samého začiatku politických zmien pred 25 rokmi a ktorí nám na našej ceste intenzívne pomáhali a pomáhajú. Sme veľmi vďační generácii veľkého kancelára Helmutha Kohla. Generácii Rudolfa Seitersa, Wolfganga Scheubleho, ale aj Petra Hinzeho, Hans-Gert Poteringa a mnohých ďalších. Sme vďační za priateľstvo, vynikajúce vzťahy, ale najmä skvelé vodcovstvo pani kancelársky Angely Merkel. Európa potrebuje viac zodpovednej politiky, viac vnútornej disciplíny, viac úsilia, menej spoliehania sa na zázraky zvonku. Inými slovami: namiesto volania po eurobondoch sa musíme postarať o dobrú bonitu dlhopisov v každej z našich členských krajín. Rozumieme politike Nemecka a veľmi intenzívne túto politiku podporujeme.
Sme veľmi vďační aj Nadácii Konráda Adenauera, ktorej miesto pri formovaní politických a spoločenských zmien v Strednej a Východnej Európe bolo a stále je nezastupiteľné. Aj preto, že svet a Európa v ňom sa vyvíjajú a menia.
Je skvelé, že Európa sa znovu zjednotila. Je povzbudzujúce, že prekonávame dôsledky hospodárskej a finančnej krízy. Treba si však tiež priznať, že žijeme v nepokojných časoch. A nie je tomu tak iba kvôli kríze na Ukrajine, nevyriešeniu viacerých zmrazených konfliktov, či potenciálnym bezpečnostným hrozbám. Je tomu tak aj preto, že vládne pocit, akoby obdobie prosperity sa vyčerpalo a hľadá sa ten, kto za minulú prosperitu zaplatí účet a na tú budúcu vystaví zmenku.
Istý čas sa zdalo, že odpoveďou na výzvy 21.storočia bude globalizácia. Rozvoj technológií a výrazné spoločenské pohyby vo všetkých kútoch sveta vedú vskutku k rýchlej globalizácii, v ktorej sa svet zmenšuje a splošťuje. V tomto svete však rastú aj obavy ľudí, že v ňom bude pre nich stále menej miesta. Ľudia pociťujú úzkosť z toho, že sa v labyrinte komunikačných diaľnic a obrovských korporácií budú strácať. Že stratia svoju identitu, korene, tradície. Najmä mladí ľudia si dnes ťažko hľadajú prácu, uplatnenie a svoje pevné ukotvenie.
Nebezpečne narastá počet ľudí, ktorí dávajú vinu za vlastné problémy politike ako takej. Mnohí vinia takzvané štandardné politické strany. V mojej vlasti – a myslím, že nie je výnimkou – sa stáva módou voliť extrém. Voľby sa stávajú prejavom revolty, nie výberu. Presadzujú sa radikáli, extrémisti a populisti. Vyslovene módnym trendom sa stáva dištanc od straníckej politiky, volanie po takzvanej priamej demokracii. Tieto trendy sú pomerne výrazné najmä v postkomunistických krajinách, teda stále ešte v mladých demokraciách. Občania týchto nových demokracií „spracovávajú“ dve skúsenosti: jednu, ktorá je vyslovene pozitívna- zlepšovanie životnej úrovne. Druhá je už kontroverzná: nutnosť vysporiadať sa s konkurenčným tlakom, najmä na trhu práce.
Dá sa porozumieť tomu, prečo naši občania pociťujú sklamanie, často aj úzkosť. Životná úroveň ľudí sa síce zvyšuje, ale problémom sa stáva príjmová nerovnosť, ktorá narastá. Ľudia majú pocit – a neraz oprávnene – že táto dramaticky narastajúca príjmová nerovnosť nie je iba výsledkom slobodnej súťaže na voľnom trhu, ale aj dôsledkom korupcie a neschopnosti alebo neochoty politickej elity túto korupciu výrazne potierať.
Dôsledkom uvedeného vývoja a nových skúseností, ktorým občania v našich krajinách čelia, sú výrazné zmeny v štruktúre politickej scény našich krajín. Občanom už nestačí výmena tradičných politických formácií – ľavej za pravú, či naopak. Silnie volanie po niečom novom. Často aj ťažko popísateľnom. Najvýraznejšie je to v súčasnosti v Čechách a na Slovensku, menej v Poľsku (zatiaľ), pričom najstabilnejšou krajinou z pohľadu stability politického spektra sa v súčasnosti javí byť Maďarsko.
V Čechách dominuje politická strana – skôr politik – o ktorého názoroch, či víziách, vieme stále veľmi málo. Jednoducho vystihol zmienené trendy, ktorých významnou charakteristikou nie je iba klasická cyklická únava z vlády jednej formácie (ľavicovej, či pravicovej). Česi ešte v období politického vrcholu Václava Havla čelili prvej vlne pokusu o „nepolitickú politiku“, ktorej vtedy ešte garnitúra Václava Klausa a Miloša Zemana odolala. Dnes diktujú „tempo“ pán Babiš so svojou vojnou proti skorumpovaným a skompromitovaným politikom, neschopným riadiť krajinu tak, ako on riadil svoje firmy a pán Okamura, ktorý by všetko riešil a krajinu riadil referendami.
Na Slovensku je to veľmi podobné. Máme nového prezidenta, voleného v priamych voľbách. Výrazným faktorom jeho úspechu je zlá politika Roberta Fica. O tom nemôže byť pochýb. Ale aj pán Kiska sa z veľkej časti vyviezol na trendovom populizme – odpore voči politickým stranám, najmä tým „štandardným“. Odpore voči politike ako takej. Ani najmenšiu šancu nemal či už bývalý disident, alebo spoločný kandidát strán, združených v EPP, ale ani tribún Nežnej revolúcie.
V slovenskom parlamente je druhou najsilnejšou opozičnou stranou zoskupenie nezávislých osobností, v ktorom si každý robí, čo chce. Byť nezávislým poslancom sa stáva nielen módou, ale aj cnosťou. Ak by opozícia mala v súčasnosti zostaviť vládu, bol by to kabaret.
Netrúfam si podrobne charakterizovať politické spektrum v Poľsku, alebo v Maďarsku. Najmä FIDESZ v Maďarsku vykazuje všetky znaky stability a očakáva sa jeho výrazné víťazstvo v nadchádzajúcich parlamentných voľbách. Nedá mi však nepodeliť sa s vami o silnú osobnú skúsenosť: v roku 1997 by málokto na Slovensku povedal, že je možné odstaviť Vladimíra Mečiara od vlády. O rok na to sa to podarilo.
Pred mesiacom by málokto na Slovensku tvrdil, že SMER sa blíži k bodu zlomu a Fico prehrá s človekom, ktorého sme vôbec nepoznali. S ktorým som sa nikdy nestretol. Dnes je to realita. Takéto dynamické obdobie dnes prežívame v našom stredoeurópskom, postkomunistickom priestore.
Toto obdobie svedčí o dvoch skutočnostiach: po prvé – demokracia sa v našom postkomunistickom priestore ukotvila a ukotvila sa pevne. Čo je úplne skvelé! Politické spektrum je síce nestabilné, často sa mení, ale zmena je vo svojej podstate zdravá. Ponúka nádej, východisko.
Po druhé: kresťansko demokratické a ľudové strany sú úspešné iba vtedy, ak ponúkajú občanom zmysluplnú víziu, reformný program a hodnotovo orientovanú politiku. My nemôžeme uspieť v súťaži s populizmom.
Je veľkou výzvou EÚ i celého slobodného sveta ponúknuť odpovede na aktuálne trendy, na aktuálny vývoj . Odpoveďou na súčasné ťažkosti nemôže byť extrémizmus, či chaos, ako navrhujú dobrodruhovia. Odpoveďou nemôže byť ani kolektivizmus, ako navrhujú mnohí, i rozumní ľudia. S kolektivizmom máme v strednej Európe bohaté skúsenosti: všetci sme mali rovnako, avšak rovnako málo. Odpoveďou by mala byť ochrana a presadzovanie individuálnej slobody, individuálnych práv, ale aj individuálnej zodpovednosti každého človeka. Odpoveďou by mala byť politika, umožňujúca individuálnu príležitosť, individuálne uplatnenie sa, individuálnu dôstojnosť. Teda politika, ktorá kladie dôraz predovšetkým na kvalitné vzdelávanie, vedu, výskum a inovácie. Politika, ktorá preferuje a honoruje zdravý životný štýl, ale aj skutočnú solidaritu tých, ktorí sú schopní vytvárať hodnoty s tými, ktorým handicap tieto hodnoty vytvárať neumožňuje alebo obmedzuje.
Myslím, že významným a vážnym testom súčasných trendov budú nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu. Je veľkou výzvou pre všetkých zodpovedných európskych lídrov, aby sa súčasné trendy pokúsili ovplyvniť. Aby sa spojili v úsilí bojovať najmä proti populizmu. Bez ohľadu na to, či prichádza zľava, alebo sprava. Recepty, ako odpovedať na výzvy súčasnosti, môžu byť rôzne. Môžu byť ponúkané pravou, i ľavou rukou. Ale ingrediencie by mali byť v každom prípade rovnaké. Teda v prvom rade zdravé. Týmito zdravými ingredienciami sú hodnoty nášho západného sveta, ale aj hodnoty univerzálne. K týmto hodnotám sa treba bezpodmienečne vrátiť a týchto hodnôt sa treba držať. Tak, ako to robili Konrad Adenauer, Alcide de Gasperi, Róbert Schuman, alebo aj Helmut Khol, Francois Mitterand, Margaret Tatcher, Wilfried Martens, či Ronald Reagan. Ak sa budeme pridržiavať týchto tradičných univerzálnych hodnôt, dokážeme nájsť správne odpovede nielen na výzvy súčasné, ale aj tie, o ktorých dnes ešte netušíme.