VOJNA PROTI UKRAJINE A AGRESIVITA ČÍNY VOLAJÚ PO EURÓPSKEJ ARMÁDE

VOJNA PROTI UKRAJINE A AGRESIVITA ČÍNY VOLAJÚ PO EURÓPSKEJ ARMÁDE

Ľudia sa pýtajú a budú sa pýtať stále nástojčivejšie: kedy sa skončí vojna na Ukrajine? Kedy to barbarstvo Putin zastaví?

Odpoveď má v rukách v prvom rade Ukrajina. Ale po nej aj my ostatní: EÚ, USA, UK a ďalšie demokratické krajiny sveta.

Spomedzi vonkajších aktérov by mala rozhodujúcu odpoveď na túto otázku dať EÚ, ktorého susedstva sa ruská agresia voči Ukrajine dotýka najviac. Samozrejme – okrem Ukrajincov samotných.

Kremeľ zaútočil na Ukrajinu, lebo videl a vedel, že si to mohol dovoliť. Uvedomoval si, že jadrové odstrašenie Rusko – Západ je vzájomné a preto nehrá zásadnú rolu. Videl aj to, že Európa vojensky mizne z mapy sveta. A Amerika upadá. Videl ale aj to, ako sa vzmáha Čína a vedel, že USA budú zaneprázdnené vývojom v Hong Kongu, na Taiwane a v Juhočínskom mori stále viac. Útek Američanov z Afganistanu Putina nepochybne pobavil, ale aj povzbudil. Skrátka – rešpekt Kremľa voči Západu sa zásadne znížil, voči EÚ sa vytratil úplne.

Vývoj vojny na Ukrajine naznačuje, že nás čaká zmrazený konflikt nebývalých rozmerov s neúnosnými dôsledkami. Bol som pri tom, keď špičkový európsky politológ pred pár dňami vyjadril obavy, že Ukrajinu čaká osud Kórey. Tejto “čiernej labuti” sa dá rozumieť. Hlavne, keď si uvedomíme, ako dlho prežíva Podnestersko, ako Rusi zabetónovali Abcházsko a Osetsko, ako rýchlo si Moskva podmanila Krym, ako si už pomaly pol storočia nevieme dať rady na Cypre (hoci Turecko je členom NATO a kandidátskou krajinou na vstup do EÚ…). Dá sa však tejto “čiernej labuti” na Ukrajine nejako vzoprieť?

Ak jestvuje nejaké zmysluplné riešenie, ktoré má Západ k dispozícii, je ním prinavrátenie autority a rešpektu, ktorému sa v období studenej vojny Západ tešil. S tým rozdielom, že kľúčovú úlohu pri záchrane demokratickej Európy a Ukrajiny v nej musí tentokrát zohrať EÚ a jej efektívna spolupráca s UK a USA.

Povedané zrozumiteľným jazykom: ak chceme odvrátiť koreizáciu Ukrajiny, ak chceme priviesť Kremeľ aspoň ako-tak k rozumu, musí EÚ začať budovať efektívne vojenské odstrašenie. Čas deklarácií, globálnych stratégií, či “strategických kompasov” vypršal. Alebo začneme budovať efektívne európske vojenské sily, alebo si Putin, jeho gang a jeho “učeníci” budú nie celé roky, ale desaťročia vyberať, ktoré ukrajinské mesto dnes či zajtra zbombardujú. A my sa budeme utešovať, že táto pohroma sa stále deje iba na Ukrajine. A modliť sa, aby Článok 5 Zmluvy o NATO nebol iba papierovým tigrom.

Skeptik, či “európsky realista” bude namietať, že rastúca európska vojenská sila Putina nemusí zastaviť, ani odradiť. Iste, vojensky silná Európa nepredstavuje podmienku, ktorá by bola pre ukončenie vojny na Ukrajine postačujúcou. Ale je to nepochybne podmienka nutná. Putin musí vedieť a vidieť, že EÚ sa dokáže nielen odpojiť od ruských energií, ale aj brániť samu seba a svojich spojencov, keď to bude nevyhnutné. Dá sa rozumieť aj tomu, že politickým lídrom sa rokuje inak, ak majú za chrbtom nielen vrecia s peniazmi, ale aj kvalitnú, silnú, bojaschopnú armádu. USA majú a budú mať stále viac hlavu plnú Indo-Pacifiku. Ale aj Severnej Kórey, či Iránu. Budeme radi, ak tieto výzvy zvládnu sami. O tie naše, ktoré sa dotýkajú nášho bezprostredného susedstva, sa musíme postarať my, v prvom rade my sami.

Modelovať vývoj na Ukrajine v prípade rastúcej európskej vojenskej sily nie je jednoduché, i keď možno lákave. To však prenechajme vojakom. Od politikov žiadajme, aby prijímali odvážne, zásadné, zodpovedné, perspektívne politické rozhodnutia. Tým akútnym je pristúpiť k formovaniu európskych obranných vojenských síl. Nemusí sa nám takáto predstava páčiť. Ale pri jej odmietaní sme povinní si hneď položiť aj otázku: aká je alternatíva? Čo čaká Ukrajinu, ale aj nás, obyvateľov EÚ, ak v súčasnej bezbrannosti budeme pretrvávať?

Od politických lídrov očakávame, že vedia pekne rozprávať. Dnes to už však nestačí. Musia byť schopní aj odvážne konať. Prvým krokom európskeho vzopätia by mohlo byť, že Francúzsko dovolí Nemecku priložiť svoj prst na francúzsky jadrový kufrík. A Nemecko venuje polovicu tohtoročného navýšenia vojenského rozpočtu, teda 50 miliárd eúr na založenie Európskych ozbrojených síl.

Mikuláš Dzurinda
prezident IPR

 

Originálny príspevok Mikuláša Dzurindu bol uverejnený v anglickom jazyku na EUobserver.

Zttkl3CaTyXMuYwbuSPsXQ

Najnovšie príspevky