Nepatrím medzi špičkových šachistov. Viem však, že v šachovej partii nezriedka prináša úspech obeť. Keď obetujete stratu významnej figúrky, napríklad jazdca, alebo veže. Či dokonca dámy. Vďaka takejto obeti si „uvoľníte ruky“ pre aktívnu hru a záverečný úspech.
Analógia s obeťou kvality sa dá nájsť aj v politike. Na Slovensku sme stáli pred vážnym rozhodnutím v roku 2011. SaS ako jedna zo strán vtedajšej vládnej koalície odmietla hlasovať za zvýšenie záruk v European Financial Stability Facility (EFSF), známeho ako dočasný euroval. Bez hlasov poslancov tejto strany ratifikácia nebola možná.
Najsilnejšia opozičná strana Smer síce so zvýšením záruk súhlasila, ale svoje hlasy nechcela dať zadarmo: podporu eurovalu podmieňovala pádom vlády a predčasnými voľbami. Euroval bol dôležitý nielen pre záchranu Grécka a jeho zotrvanie v eurozóne, ale aj pre posilnenie eurozóny, ktorej členom už bolo aj Slovensko. Keď sa blížilo záverečné hlasovanie o ratifikácii Eurovalu, premiérka Iveta Radičová spojila hlasovanie s hlasovaním o dôvere vláde. Chcela tým dotlačiť rebelujúcu vládnu stranu SaS, aby napokon za euroval hlasovala, alebo euroval ratifikovať s opozíciou. Aj za cenu, že vláda padne a budú predčasné voľby.
SaS napokon svoje hlasy pre ratifikáciu neposkytla a vláda padla. Následne, po páde vlády, sa vládna väčšina dohodla s opozíciou na termíne predčasných volieb a už s podporou najsilnejšej opozičnej strany Smer zvýšenie záruk ratifikovala. Vláda padla, ale Slovensko si zachovalo tvár a najmä eurozóna získala vitálny nástroj pre krízové situácie. Vrátiac sa k šachovej terminológii by som povedal, že vláda Ivety Radičovej obetovala v tejto ťažkej partii samotnú kráľovnu, aby partiu – ratifikáciu eurovalu – napokon vyhrala.
Brexit mi v mnohom pripomína skúsenosť slovenskej vlády, ako i ťažkú šachovú partiu. Premiérka Mayová, po tom, čo ustála hlasovanie o dôvere vo vlastnej strane, by potrebovala silný, aktívny ťah, aby túto nesmierne ťažkú šachovú partiu vyhrala. Zdá sa mi, že riešenie, ktoré má k dispozícii, sa volá rovnako, ako v spomenutom slovenskom príbehu: aktívna rezignácia. Premiérka Mayová síce vyhlásila, že už nepovedie Konzervatívnu stranu do ďalších volieb, ale to nestačí: voľby v riadnom termíne by sa mali v Británii konať až v roku 2022, a termín brexitu je 29. marec nasledujúceho roku. Situácia v britskom parlamente je veľmi podobná tej, ktorú sme mali v slovenskom parlamente v októbri 2011. Významná časť vládnej Konzervativnej strany (v slovenských pomeroch vládnej koalície) odmietla ratifikovať dohodu o odchode z EÚ. Časť labouristov by dohodu aj ratifikovať chcela (mohla), ale opozícia odmieta poskytnúť toryovcom lacné víťazstvo. Preto riešenie vidím jediné: obetovanie sa dámy. To znamená vyhlásenie predčasných volieb súbežne s predložením dohody o odchode z EÚ na ratifikáciu.
Pre Konzervatívnu stranu by to bol silný impulz na znovuzjednotenie, pre labouristov šanca na zmenu vlády a hlasovanie za dohodu o brexite so zachovaním si tváre. Myslím, že obe strany si dobre uvedomujú, že iná dohoda o brexite tak, aby sa nevytvorila tvrdá, pevná hranica medzi Írskom a Severným Írskom, sa dosiahnuť nedá. Obetovanie dámy teda ponúka východisko. Samozrejme, za predpokladu, že šachová partia v týchto britských podmienkach sa nazýva „ratifikácia dohody o odchode Británie z EÚ“, nie „čo najdlhšie zotrvanie Theresy Mayovej vo funkcii britskej premiérky“. Premiérka Mayová preukázala obdivuhodnú schopnosť rokovať, ako aj obrovskú odolnosť. Teraz má šancu na víťazný ťah, ktorý zachová Británii tvár, umožní usporiadanie vzťahov jej krajiny s EÚ, a jej zápis do histórie.
Mikuláš Dzurinda
prezident IPR
Celý príspevok Mikuláša Dzurindu je uverejnený aj na sme.sk