Československo, v ktorom som sa narodila a ktorého sté výročie si v týchto dňoch pripomíname, už neexistuje. Nahradili ho dva samostatné štáty – Čechia a Slovensko.
Takto pred sto rokmi, tesne pred ukončením I.svetovej vojny víťazné mocnosti už kreslili mapy povojnovej Európy. Síce bol očakávaný rozpad Rakúsko-Uhorska (v tom čase druhý najväčší štát Európy), málokto však predpokladal, že ho nahradia samostatné nezávislé štáty. Uvažovalo sa totiž nad federatívnym usporiadaním. Avšak národnosti, ktoré žili v monarchii ako v ‘žalári národov’, zacítili príležitosť osamostatniť sa. Okrem Poliakov, Rumunov, Ukrajincov a ďalších národností, to boli vtedy aj Česi a Slováci. Neschopnosť monarchie rovnomerne urýchliť priemyselný rozvoj na jej území a predovšetkým silný národnostný útlak tak prispeli k rozhodnutiu Čechov a Slovákov vybrať sa spoločnou cestou.
Je zaužívané označovať ich ako bratské národy, pritom len máločo mali spoločné. Možno najväčším spojivkom bola práve jazyková podobnosť. Avšak po hospodárskej, náboženskej či kultúrnej stránke išlo o veľmi rozdielne národy. V rámci monarchie, ktorá mala dualistický systém, Slováci patrili pod uhorskú a Česi pod rakúsku časť monarchie. Rakúske pomery boli slobodnejšie čo na jednej strane umožnilo Čechom kultúrne a hospodársky sa rozvíjať, no na strane druhej boli vystavení germanizácii. Slováci boli na ceste zániku ako národa takého kvôli silnému pomaďarčovaniu a útlaku zo strany maďarskej elity. Ťažké podmienky tak urobili z dvoch národov prirodzených partnerov, ktorí vďaka aktivitám vtedajších politických predstaviteľov ako boli Masaryk, Beneš a Štefánik a obrovskej pomoci USA využili momentum konca I. svetovej vojny a Československo uzrelo svetlo sveta 28.10.1918.
Slováci tak po 1000 rokoch existencie v Uhorsku získali štátnosť a slovenčina sa stala úradným jazykom. Pre Čechov to znamenalo predovšetkým obnovenie štátnosti. Nasledovali roky spolužitia poznačené II. svetovou vojnou, fašizmom a predovšetkým komunizmom. Oba národy sa ocitli opäť v inom – komunistickom žalári. Po páde komunizmu v 1989, predovšetkým v českej komunite silnelo presvedčenie, že krajina bude napredovať rýchlejšie ak sa Československo rozdelí. Na Slovensku tejto myšlienke priala vtedajšia politická reprezentácia a tak po pragmatických rozhovoroch Československo ukončilo svoju spoločnú cestu v roku 1993. Nezaobišlo sa to bez veľkých emócií na oboch stranách, časť občanov sa cíti dodnes oklamaná, keďže boli z procesu rozdelenia krajiny vylučení. Faktom je, že oba národy tak mali možnosť samostatne sa rozhodnúť o ďalšom smerovaní svojich krajín. Napriek mnohým prekážkam, rozdielnemu tempu, sa Česko a Slovensko, ale aj väčšina národov bývalej monarchie, po rokoch opať stretla v inom spoločenstve – v Európskej únii. To, že európske krajiny stále hľadali a hľadajú istú vzájomnosť a model spoločného fungovania, len potvrdzuje to, že Európa je v dobrom odsúdená na spoluprácu.
Sté výročie Československa si pripomíname v časoch, kedy pochybujeme o zmysle europského spoločenstva a viníme model EÚ za naše zlyhania ale aj ľahostajnosť. Je preto veľmi dôležité obzrieť sa späť a pripomenúť si hodnoty, ktoré viedli vtedajšie národy na ceste k samostatnosti a dôstojnosti. Bola to silná viera v základné ľudské práva, demokratické hodnoty a spoluprácu. Bol to predovšetkým rešpekt k vzájomnému spolužitiu aj napriek veľkej rozdielnosti. Bez tejto výbavy by dnešná stredná Európa mohla vyzerať úplne ináč. Bol by to naďalej priestor, v ktorom by si Rusko potvrdzovalo svoju hegemóniu a vplyv Číny, ktorá by v tomto priestore videla a vidí veľký potenciál pre vlastnú expanziu do Európy, by bol oveľa prítomnejší. Ekonomicky, ale aj kultúrne by sme ostali na úrovni rozvojových krajín.
Súčasný vývoj nielen v bývalom Československu, ale aj v ostatných krajinách CEE, kde silnie odpor voči EÚ a tendencia opustiť EÚ, by nás nemal nechať chladnými. Tentokrát by nešlo o útek zo ‘žalára národov’, ale o útek od toho najlepšieho, čo nám kedy Európa mohla dať. EÚ nám stále garantuje, aj napriek vážnym výzvam ako je migrácia a nestabilné susedstvo, vysoký pocit bezpečia a prosperity. Na rozdiel od monarchie, nám EÚ ponúka rovnocenné partnerstvo, rovnaké právo rozhodovať o našej budúcnosti spolu s Francúzmi, Nemcami a ostatnými národmi Európy. Aj napriek týmto privilégiám, súčasní politickí predstavitelia krajín strednej Európy ťahajú svoje krajiny opäť raz bližšie k neslobodným a nedemokratickým režimom. Občania týchto krajín by mali lepšie poznať a vážiť si odkaz nielen spoločnej histórie, ale aj inšpirovať sa vytrvalosťou predošlých generácií. Pretože stále je o čo sa usilovať. V dnešných dňoch predovšetkým o novú európsku víziu.
V týchto dňoch si preto s veľkou vďakou pripomínam udalosti spred 100 rokov, pretože nebyť ich, nebola by som dnes ani Slovenkou ani Európankou.
Viktória Jančošeková
výkonná riaditeľka IPR