/Mikuláš Dzurinda, mikulasdzurinda.blog.sme.sk, 9.9.2013/
Som proti bombardovaniu Sýrie. Predovšetkým preto, lebo nevnímam Sýriu ako bezpečnostnú hrozbu. Či už pre Slovensko, USA, alebo pre ostatných našich spojencov v NATO (i keď chápem, že najmä Turecko znáša vážne dôsledky obrovskej utečeneckej vlny). Pripomínam, že operácia spojeneckých vojsk v Afganistane a v Iraku bola reakciou na 11.september 2001 a ďalšie aktivity teroristov, najmä Al – Káidy. Sýria sa však ešte donedávna javila ako spojenec Západu. Slovenskou tlačou prebehli informácie, prevzaté z britského Daily Telegraph, hovoriace, že súčasný minister zahraničných vecí USA John Kerry ako predseda senátneho výboru USA pre zahraničné veci začiatkom roku 2009 označil Sýriu za kľúčového hráča v rámci snahy USA o oživenie stagnujúceho blízkovýchodného procesu a v marci 2011 vyjadril optimizmus z vývoja vzájomných vzťahov.
Konflikt, ktorý vzápätí vzbĺkol, nás všetkých znepokojil a správy o použití chemických zbraní rozhorčili. Odpoveď, ako zabíjanie ľudí v Sýrii zastaviť a iniciátorov použitia chemických zbraní potrestať je však potrebné hľadať na pôde OSN a predovšetkým v komunikácii s Ruskom. Rusko, ako stály člen Bezpečnostnej rady nesie významnú spoluzodpovednosť za nájdenie odpovede na túto otázku. Je potrebné túto spoluzodpovednosť Rusku nielen pripomínať, ale ho do nej aj vťahovať.
Druhým dôvodom pre môj postoj je geopolitická rovnováha v regióne širšieho Blízkeho východu. Treba si klásť otázku, komu prípadné oslabenie pozície Ruska v danom regióne najviac prospeje. Domnievam sa, že Turecku. Krátkodobo sa to môže vnímať z Washingtonu i Bratislavy možno pozitívne či neutrálne, stredne a dlhodobo však pozitívnymi dôsledkami takýchto geopolitických siločiar nie som si vôbec istý. A napokon je tu veľa otázok: Čo bude nasledovať po bombardovaní Sýrie? Zastaví bombardovanie umieranie civilistov? Oslabí bombardovanie režim Bašára al-Assada natoľko, že odovzdá moc? Pripomínam, že ani v Juhoslávii bombardovanie nebolo bezprostredným nástrojom politickej zmeny. Boli to občania, najmä mladí ľudia, ktorí pochopili, že režim Slobodana Miloševiča im neponúka žiadnu budúcnosť.Preto si politickými nástrojmi vynútili jeho odchod a voľbu novej politickej reprezentácie.
Kto sa ale v Sýrii chopí moci, ak ju stratí Bašár al-Assad? A akú partitúru začne hrať? Z týchto (a akiste aj ďalších) dôvodov by sa rozhodujúci lídri, najmä krajín, ktoré sú stálymi členmi BR OSN mali ešte podstatne viac vytrápiť s hľadaním politického riešenia sýrskej krízy. Len takéto vytrápenie sa môže viesť k tomu, že sa buď nájde politické riešenie konfliktu alebo omnoho širšie porozumenie s jeho prípadným vojenským riešením.
Uverejnené aj na: http://mikulasdzurinda.blog.sme.sk/c/337000/Syria-politicka-vyzva.html