Západný Balkán je malé geopolitické územie a je skoro paradoxom, že Európska únia zatiaľ nepokročila dostatočne úspešne, aby tento svoj diel absorbovala do seba, ako sa to stalo so Strednou Európou. Pritom nemožno nevidieť, že národy regiónu majú – tak ako stredoeurópske – rovnaký záujem o pričlenenie k najúspešnejšiemu integračnému zoskupeniu. Takisto je zjavné, že politické vedenia týchto národov a štátov rozumejú podmienkam vstupu a majú vo svojich programoch ich plnenie. Teda, v čom je problém oneskorenia realizácie plánov a predsavzatí?
Západný Balkán je síce neveľký, ale etnicky prepletený a hlavne preplnený komplikovanou históriu. Napriek najlepším úmyslom a snahe, táto história sa ako bumerang vracia medzi obyvateľstvo a svojimi skrivodlivosťami z času na čas odsúva napredovanie. Samozrejme, história sa nevracia samovoľne, niekto ju musí vracať, lebo to považuje za správne a hlavne výhodné. Pred našim vstupom do Európskej únie sme si museli splniť viaceré ťažké domáce úlohy a jednu sme mali spoločnú aj s Maďarskom: usporiadať vzťahy, zaťažené rôznym vnímaním problematiky národnostných menšín. To sa podarilo uzatvorením základnej zmluvy, v rámci ktorej sme zakotvili rozsiahly článok 15, stanovujúci zásady, ktorými sa riadime. Nástupnícke štáty po bývalej Juhoslávii si však dodnes ťažko upravujú vzájomné spolužitie. Treba po pravde povedať, že v porovnaní s dramatickými vzťahmi tamojších národov je naše tisícročné spolužitie s Maďarmi vlastne takmer idylkou. Dobre to povedal Andrej Hlinka – nevydarené manželstvo. Tak či tak, predsa len príbuzenstvo. Lenže na Balkáne to bol v mnohých ohľadoch permanentný boj. S týmto mojim konštatovaním by nejeden balkánsky historik nesúhlasil. Zvyknú dokazovať, že tých období, keď sa aj tam žilo pokojne a vo vzájomnom rešpekte, bolo viac než tých, vyznačujúcich sa nenávisťou a konfliktami. Ale tie konflikty boli naozaj krvavé.
Pamätám si, ako sa mi bývalý srbský opozičný proeurópsky politik, ešte v časoch Miloševiča , posťažoval, že keď v Bruseli spomenie tragickú históriu Srbov, napríklad osudovú kosovskú bitku z roku 1389, tamojší politici ho vôbec nepočúvajú. Jeden mu to britko vysvetlil: Európska únia je aj o zabúdaní histórie. Je o prítomnosti a budúcnosti európskych národov. To bol silný a veľavravný odkaz, ale balkánskych politikov doteraz plne neoslovil. Keď v rámci svojich etnických košiarov pred voľbami usilujú získať priazeň voličov, takmer vždy siahnu po osvedčenom politickom nástroji – obrane proti vonkajšiemu nepriateľovi, či nepriazni prichádzajúcej spoza hraníc. A ukazujú svaly, že sú tí jediní, ktorí svoj národ pred nebezpečím ochránia. A tak znovu a znovu, periodicky, ostávajú v úzadí úlohy, ktorých plnenie by urýchlilo integráciu. A nezriedka i znehodnotenie toho, čo už bolo dosiahnuté. Takže, čo? Treba si počkať na nové balkánske politické elity, ktoré sa dokážu presadzovať aj bez nacionalistických barličiek? A objavia sa v dohľadnom čase? Optimizmus je vždy na mieste. Ale… Spomínam na jednu sarajevskú debatu miestnych a západných politológov koncom 90-tych rokov. Západní dosť drsne vyčítali miestnym, že ich spoločnosť sa po vojne ešte stále potáca v kruhu nacionálnych vášní a tvrdili, že ide o naozaj neprístojný, dávno prekonaný relikt európskej histórie. Jeden starý miestny politológ ticho zareagoval: „Dajte si pozor, aby to nebol predobraz Vašich budúcich problémov“.
Túto úvahu sa žiada ukončiť optimisticky. Dajme si pozor. To na prvom mieste. Ale zároveň neoslabujme svoj úmysel integrovať Západný Balkán medzi nás. Pomáhajme im, lebo ich úspech bude takisto našim úspechom. Pomôžeme si ním posilniť sebadôveru v silu toho, čo úniu robí unikátnym spoločenstvom slobodných a úzko kooperujúcich národov. Je dobre, že slovenská diplomacia možno až do omrzenia v Bruseli opakuje, že sme si integráciu Západného Balkánu vytýčili ako dôležitý cieľ a mali by sme sa jej venovať ešte aktívnejšie. Čo najskorší úspech by bol pomocou nielen preň, ale aj pre nás všetkých. Lebo by to bol dôkaz, že iracionálny a nezriedka agresívny nacionalizmus možno úspešne prekonávať. A je to aj elementárna povinnosť, lebo je v priamom protiklade k sebavedomému národnému, ale aj európskemu vlastenectvu.
Miroslav Mojžita
Miroslav Mojžita je stálicou slovenskej diplomacie. Počas svojej kariéry o.i. pôsobil ako poradca ministrov zahraničia Demeša, či Kukana. Zastával dva veľvyslanecké posty v Sarajeve a Belehrade. V súčasnosti je generálnym konzulom v Užhorode, na Ukrajine.